História Tuniska

Tunisko so svojou polohou v prostriedku Stredozemného mora bolo vždy dosť "na rane" pre rôznych dobyvateľov, ale aj pre stretávanie kultúr. Históriu má bohatú, takže budem musieť dosť zjednodušovať. Históriu píšem spamäti, takže ma prosím neberte za slovo.

Dvoje Kartágo - Rímske obdobie - Vandalovia, Byzantínci - Arabi - Turci - Francúzi - Vojna - Osamostatnenie

Dvoje Kartágo

1. "prvé" Kartágo postavili Feničania
2. "druhé" Kartágo obývali Rimania, potom, čo prvé Kartágo dobyli

Púnske Kartágo

Historické záznamy začínajú osídlením Tuniska Feničanmi. Vtedy sa im hovorilo Púnovia. Išlo o národ semitský, pôvodom z Palestíny. V oblasti Tuniska založili svoje najdôležitejšie kolónie. Založenie Kartága prebehlo už niekedy v deviatom storočí pred naším letopočtom, teda pred kolonizačnou vlnou gréckou. Niektoré miesta -- Sousse a Bizerte -- kolonizovali už v storočí dvanástom, čo je dosť dávno aj na Stredomorie -- krátko po Trójskej vojne. Púnovia - Feničania boli výborní moreplavci a oblasť okolo Kartága sa im hodila svojou výhodnou polohou uprostred Stredozemného mora. V nových kolóniách sa miesili s pôvodným obyvateľstvom, v tomto prípade s Berbermi.

Feničania teda založili Kartágo. Prvé Kartágo, ako to nazývam ja. Kartágo prosperovalo z úrodných okolitých nížin (vtedy bola Severná Afrika omnoho vlhšia oblasť než dnes), z námorného obchodu a úspešne politicky intervenovalo na Sicíliu medzi tamojšie grécke osady a do oblasti dnešného Španielska. Dôležitú úlohu hrali tiež styky s materskými mestami v Palestíne a Libanone, najmä s Týrom a Sidónom (možno si pamätáte z Biblie, ako na Týr a Sidón nadávali izraelskí proroci). Potom v šiestom storočí, po dobytí Palestíny Peržanmi, sa centrum fenického sveta presunulo do Kartága. Aj potom Púnovia-Feničania pokračovali v kolonizačných aktivitách, keď založili mnoho španielskych a severoafrických prístavov.

Feničania používali fenickú abecedu, z nej vyšli všetky abecedy európske. (Azbuka-cyrilika sa vyvinula z iónskeho gréckeho písma a latinka zo starého sicílskeho gréckeho písma. Celkom častý omyl je údaj, že sa latinka vyvinula z iónskej alfabety. Sicílske grécke písmo sa podobá fenickej predlohe aj latinke viac než iónska alfabeta.) Fenická abeceda, pretože zaznamenávala jazyk semitský, nemala samohlásky. Fenických záznamov sa v Tunisku zachovalo veľmi málo.

Púnske vojny

Púnske Kartágo sa s Rímom dostalo do krížika celkom trikrát, pretože kontrolovalo sicílske úžiny. Išlo o vojny dvoch najvýznamnejších mocností o vládu nad Stredomorím.

1. Prvá púnska vojna (mínus 264 až 241) bola prevažne námorná. Rimania spočiatku prehrávali, ale potom si urobili kópiu (loď-rip) kartáginskej lodi, k nej pridali môstik pre peších. Vyhrali, skončilo to mierom a výpalným.
2. Druhá púnska vojna (mínus 218 až 201) sa viedla po súši, pretože na mori už mali prevahu Rimania. Kartáginský veliteľ Hanibal vzal zo Španielska slony a 30 tisíc pešiakov, prešiel s nimi Alpy a úspešne  svojou armádou operoval na talianskom území. Vyhrával takticky, zvíťazil v niekoľkých slávnych bitkách, ale strategického víťazstva nedosiahol. (Možno poznáte jeho výrok "ešte jedno také víťazstvo, a som zničený".) Zatiaľ čo Hanibal už v Taliansku mlel z posledného, priplávali Rimania ku Kartágu, porazili púnsku armádu, a vyhrali tak vojnu.
3. Aj po druhej prehranej vojne sa Kartágo vzchopilo. Tretia púnska vojna (mínus 149 až 146) bola motivovaná politicky zo strany Ríma. Opäť prišli ku Kartágu, opäť ho obľahli a po dvoch rokoch dobyli, ale teraz to vzali z gruntu a púnske Kartágo doslova zrovnali so zemou. Obyvateľstvo predali do otroctva a ruiny zasypali soľou, aby tam v budúcnosti nič nemohlo rásť.

Kartágo Rímske

Už Caesar to nevydržal a nariadil Kartágo znovu obnoviť. Zrejme išlo o skutočne strategické miesto s dobrým prístavom. Na prelome letopočtu teda v oblasti Tuniska znovu vyrastá Kartágo, tentoraz Kartágo plne rímske, s rímskou kultúrou a plnou závislosťou na metropoli. Z tohto mesta sa dochovali základy a to, čo je teraz na mieste Kartága vidieť.

Rímske obdobie

Územie Tuniska bolo v Rímskej ríši považované za jednu z obilníc Ríma, obzvlášť úrodné severné údolie Medjerda. V tej dobe bolo viac zrážok, takže sa v oblasti Sahelu (dnes územie okolo Kairouanu) rozkladali šíre obilné polia a ďalej na juh nekonečné olivové sady. Dosť zbohatlo mesto Thysdrus, dnešný El Jem, takže si mohlo dovoliť i výstavbu kolosea.

Hoci pri podrobnejšom štúdiu rímskeho obdobia môžete zaznamenať rôzne povstania a menšie bitky berberov s legionármi, išlo o neobyčajne stabilnú dobu. Z rímskeho obdobia sa v Tunisku dochovalo množstvo pamiatok, ktoré sú odkrývané archeológmi. Okrem známeho Kartága a famózneho El Jemu sa ďalej od mora nachádzajú mestá s rímskymi vykopávkami Sbeitla a Dougga.

Nie je mi úplne jasné, čo sa v rímskom období stalo s národnosťou väčšinového obyvateľstva. Odhadujem, že to boli stále Berberi a Púnovia, ktorí ale prevzali rímsku kultúru a možno aj jazyk.

V tej dobe už stál tiež Tunis (ako mesto alebo skôr dedina), ale nemal väčší význam.

Vandalovia, Byzantínci

Počas vnútorných bojov o moc v štvrtom a piatom storočí sa Rímska ríša natoľko oslabila, že potom podľahla výbojom germánskych kmeňov prichádzajúcich zo Strednej Európy. Pri rozdelení rímskej ríše na západorímsku a východorímsku Tunis spočiatku patril pod západorímsku. Germáni pri sťahovaní národov boli ale veľmi pohybliví, a tak germánsky kmeň Vandalov prešiel na svojej ceste od Rýna cez dnešné Francúzsko, Španielsko (tu obývali kraj "Vandaluzia"), Maroko a Alžírsko až do oblasti Tunisu. Kartágo Vandalovia dobyli a zhruba storočie tu vládli. Tunisko použili ako základňu k ďalším výbojom a nakoniec dobyli a vyplienili aj samotný Rím. Z tejto udalosti vychádza dnešné označenie "vandal", pre toho, kto niečo brutálne ničí.

Po smrti vládcu Vandalov Genserica obsadila Tunisko vojská byzantského cisára Justiniána. Tunisko bolo potom po zhruba stopäťdesiat rokov súčasťou Byzantskej ríše.

Arabovia

Oblasť Tuniska dobil v roku 670 arabský vojvodca Oqba ibn Nafi. Pojem "dobil" nie je asi celkom presný, pretože Oqba jednoducho prišiel. Hlavné centrá (konkrétne Kartágo) jednoducho ignoroval a sústredil sa na založenie vlastného hlavného mesta. Týmto mestom sa stal Kairouan.

Kairouan znamená "karavána". Oqba ibn Nafi podľa arabského zvyku založil mesto na mieste bez vody, aby oň nikto nechcel bojovať. "Vybudujem mesto, ktoré bude navždy pevnosťou Islamu." Kairouan je dnes skutočne jedným zo štyroch svätých miest islamu.

Arabský vojvodca Oqba ibn Nafi vo výbojoch pokračoval ďalej na západ, dobil Alžír a Maroko a zastavil ho až oceán. Krátko po založení Kairouanu sa Arabi stretli s reakciou miestnych berberských kmeňov, k rozhodujúcej bitke došlo v amfiteátre El Jem (toto miesto slúžilo ako skutočné bojisko nie naposledy).

Arabské zlaté obdobie

Arabská ríša bola krátko po dobytí Maghrebu strašne roztiahnutá cez polovicu sveta -- od Iránu po Maroko. Vládca sídlil v Damašku, čo je do Tuniska strašne ďaleko, a tak kalif menoval svojho zástupcu, ktorý sa menoval Ibrahim ibn Aghlab. Tento Ibrahim ibn Aghlab sa ale postavil proti kalifovi a prehlásil za emíra. Emirát skoro nadobudol dedičné povahy. Emír je niečo ako princ. V deviatom storočí teda vládne v Tunisku dynastia Aghlabidov (založená tým Ibrahimom). Toto obdobie sa nazýva zlatým vekom Tuniska. V Kairouane sa stavia veľká mešita. Pre porovnanie: u nás v tej dobe prebieha zlatý vek Veľkej Moravy.

Zaujímavé je, že emíri sídlia v meste Tunisu. Tunis bol až do tej doby nevýznamnou arabskou dedinou a prístavom poblíž omnoho dôležitejšieho Kartága. Mesto Tunis zažíva rozvoj (mešita Zitouna), v Sousse a v Monastire sa stavajú opevnené kláštory nazývané ribaty. Aghlabidovia dobili Sicíliu a Maltu. Vďaka Aghlabidskému vplyvu sa do kresťanskej Európy cez Sicíliu dostali prvé kúsky arabskej učenosti (napr. Al Chvárizmí) a značná časť zabudnutej učenosti gréckej.

Ďalšia vládnuca dynastia boli Fatimidovia, ktorí prišli z Jemenu. Na Fatimidoch je zaujímavé, že to boli Šíiti a tvorili výraznú opozíciu do tej doby vládnucim damašským Sunnitom. Fatimidovia po čase  dobyli Egypt a preniesli doňho svoje hlavné mesto. Tunisko po odchode vládcov spustlo, následne bolo 1159 dobyté Almohadami z Marákeša (tí vládli aj v Španielsku), opäť Sunnitami. Časom sa opäť opakoval osamostatňovací scenár a z miestneho guvernéra povstala ďalšia dlhá dynastia Hafsidov (1228 až 1574). Z Hafsidov stojí za zmienku sultán (niečo ako kráľ) a kalif (cisár = ochranca viery) Abu Abdullah al-Mustansir, súčasník českého Přemysla Otakara II. Abu Abdullah al-Mustansir napr. odrazil krížovú výpravu francúzskeho kráľa Ľudovíta deviateho (ten v Tunisu aj zomrel).

Turci

Pre Turkov Tunisko dobil slávny pirát Barbarossa (Červenobradý), ktorý mal pôvodne základňu na plochom juhotuniskom ostrove Djerba. Barbarossa dobil Tunis roku 1535, ukončil tak vládu dynastie Hafsidov (aj epizódy s intervenciami Španielov) a Tunisko za vojenskú pomoc predal do rúk Turkom. V tureckom období Tunisania prevádzali nepokryté pirátstvo, fakticky sa tým živili. Tuniský bej časom opäť zopakoval klasický scenár a prehlásil sa nezávislým vladárom.

Francúzi

Tunisko spadalo do záujmovej zóny Francúzov v Afrike. Francúzi mali v Alžírsku svoju kolóniu a v roku 1881 Tunisko vojensky obsadili a vyhlásili tu protektorát, keď beja nechali ďalej formálne vládnuť.  Politicky im to povolil pruský kancelár Bismarck, ktorý sa mylne domnieval, že sa Francúzsko v kolóniách vysilí (čím sa oslabí jeho revanšizmus).

Hoci Tunisko nebola francúzska kolónia de jure, prakticky ňou bola. A hoci Tunisania mohli študovať, preberať európske zvyky a budovať priemysel, nemohli sa podieľať na správe svojej krajiny. Časom prepukli menšie povstania, vznikla strana Destour (ústava) a Habib Bourguiba nakoniec založil stranu Neo-Destour, ktorá chcela nezávislosť.

Vojna

Po obsadení Francúzska v roku 1940 bolo Tunisko formálne zverené Vichistickému Francúzsku. Cez Tunisko Nemci a Taliani zásobovali svoje jednotky bojujúce v Afrike, najmä v Líbii.  V roku 1942 na jeseň, keď sa Američania vylodili v severnej Afrike v iných francúzskych kolóniách a chceli Tunisko dobiť, Nemci a Taliani urýchlene Tunisko obsadili, aby sa (najmä v horách Atlasu a v údolí rieky Mejerdy) mohli Američanom postaviť.

Spojencom veľmi bojovanie spočiatku nešlo, pretože mali neskúsených vojakov (hlavne Američania) a zmätky v logistike. Takisto počasie veľmi neprialo (dosť pršalo a ťažká technika končila). Nemci mali skúsenejšiu armádu. Američania postupovali hlavne vďaka svojmu dobrému delostrelectvu a obrovským zásobám vojenského materiálu. Nakoniec sa Američania v Tunisku r. 1943 stretli s Angličanmi (a ďalšími jednotkami Comonwealthu), ktorí medzitým zatlačili vysilenú Romelovu armádu z juhu do posledného útočiska na poloostrove Cap Bon, kde sa táto armáda nakoniec vzdala.

Osamostatnenie

Po konci vojny v roku 1945 chceli Tunisania väčšiu autonómiu, ale Francúzi veľmi k jednaniu naladení neboli. Dôležitou osobnosťou bol Habib Bouguiba, ktorý najskôr utiekol do Káhiry, potom vyjednával vo Francúzsku a vrátil sa do Tuniska. Tam ho Francúzi opäť (už po niekoľkýkrát) zatkli, čím Tunisanov pekne nahnevali. Drobné boje viedli k tomu, že Francúzsko postupne uznalo nezávislosť Tuniska. Od roku 1956 je Tunisko formálne nezávislé(20. marca = deň nezávislosti).

Bourguiba bol prezidentom až do roku 1987. Za jeho vlády došlo k oddeleniu štátu od cirkvi (moslimskej), ženy získali plnú emancipáciu (a to doslova a vo všetkých ohľadoch) a zlepšilo sa vzdelanie. Hoci Habib Bourguiba bol prezidentom doživotným, roku 1987 odstúpil, pretože už bol starý. Z mne neznámych dôvodov toto odstúpenie Tunisania slávia ako štátny sviatok (7. november).

Tunisania obecne Habiba Bouguibu bezmedzne milujú (už za života mu postavili v Monastire Mauzóleum), rovnako ako súčasného (iba druhého) prezidenta Ben Alliho. Podľa Habiba Bourguiby sa v Tunisku menuje všetko dôležité -- pokiaľ sa napríklad chcete v nejakom meste dostať na hlavnú ulicu, spýtate sa, kadiaľ na triedu Habiba Bourguiby.